Rýchlo sa rozvíjajúca továrová výroba v západnej a južnej Európe si vyžadovala na jednej strane hľadať nové odbytiská pre výrobky, na druhej strane získavať nové zdroje lacných surovín. Obchod v stredoveku nevyhnutne potreboval veľké množstvo zlata a striebra. Dovtedajšie náleziská drahých kovov však už boli dosť vyčerpané, a tak európski finančníci hľadali nové zdroje drahých kovov.
Talianske mestá odpradávna obchodovali s orientálnym a iným tovarom v Levante vo východnom Stredomorí. Po vzniku Arabskej ríše boli nútené akceptovať sprostredkovateľské služby arabských obchodníkov. Odpradávna preto chceli nadviazať priame styky s Indiou a Čínou. Takéto priame obchodné kontakty síce existovali - jedna trasa viedla z Konštantínopola, cez Čierne more na polostrov Krym a odtiaľ ďalej do Ázie, druhá cez Červené more.
Po dobytí Konšantínopola osmanskými Turkami r. 1453 sa obchod dostal do rúk tureckých obchodníkov, ktorí Talianov z tohto obchodu vytláčali. Bolo nevyhnutné nájsť nové cesty do Indie a na Východ vôbec.